Vážený návštevník, toto je strojovo preložený článok. Vo svojom pôvodnom znení (česky) je plne zrozumiteľný a je podložený nezávislou vedeckou literatúrou. Strojový preklad však má ďaleko k dokonalosti a jeho čítanie vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a fantázie.

Drobečková navigace

Paracelsovský liek ako farmakologický koncept

Súčasný farmakologický koncept lieku v západnej (euroamerickej) liekovej praxi je už dlhú dobu paracelsovský. Hoci adaptogény a liečivé rastliny si opäť získavajú uznanie, je vhodné si ujasniť, že posudzovanie liekov a všetka farmaceutická legislatíva sa stále implicitne riadi paracelsovským pohľadom.

Paracelsus a jeho farmaceutických inovácií

Paracelsus
Paracelsus
(Vlastným menom Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim)

Paracelsus bol v 16. storočí veľkým priekopníkom využitia minerálov a anorganických látok v európskej farmakoterapiu, ktorá sa vtedy zakladala hlavne na bylinách. Slávil úspech s liečbou syfilisu soľami ortuti podávanými v malých dávkach, zákaz publikovať dostal potom, čo oprávnene označil dovtedy používané drevo guajakové za proti syfilisu neúčinné. Pravdivé historky o tom, že Paracelsus sa zaoberal čarodejníctvom, alchýmiou, hermetismu, skúmaním tzv. Signatúr nerastov, výrobou amuletov a liečbou tzv. Astrálneho tela odmietam chápať ako ohováranie. Naopak v nich vidím jeho snahu o zovšeobecnenie lekárskej vedy, ktoré dostalo lepšiu podobu až v 20. storočí v zjednotenej teórii medicíny , na ktorú pojem adaptogénu nadväzuje. V tomto zmysle sa Paracelsus a moderné vedci zaoberajúci sa adaptogény snažili o to isté. Na chronickú otravu zlúčeninami arzénu a ortuti nakoniec Paracelsus aj sám zomrel . Po jeho smrti sláva paracelsovských liekov ďalej rástla, hlavne v liečbe syfilisu a všeobecne v antibakteriálnych látkach, až v 20. storočí vyvrcholila objavom salvarsanu, antibiotických zlúčenín bizmutu, penicilínu, sulfónamidov, tetracyklínu a moderných antibiotík ( Aminov2010bha ).

V rúčkou svojho meča nosil Paracelsus svoj tajný liek - Laudanum - ktorý si šetril len pre tie najťažšie prípady a smrteľne chorých. Bolo to opioidné analgetikum vo forme drobných tabletiek . Opioidy obsahoval aj slávne benátsky Dryák a na paliatívnu liečbu smrteľne chorých sa používajú aj dnes.

Podľa Paracelsusovho maximami "sola dosis FACIT venenum" je každá účinná látka jedom alebo liekom v závislosti na dávke. Túto maxime učitelia s obľubou ilustrujú tým, že aj vodou alebo glukózou sa v dostatočnom množstve môžeme otráviť. Paracelsovská farmakoterapie tak na liečbu s obľubou používa aj jedovaté látky, ktorých potenciu vyjadruje terapeutickým indexom - prevráteným pomerom účinnej dávky (ED 50) k dávke toxické (LD 50) (viď. Wikipédie ). Pritom účinná dávka ED 50 je taká, pri ktorej sa vylieči 50% pacientov alebo (podľa druhu choroby) dôjde k 50% úprave stavu pacienta. Toxická dávka LD 50 je taká, pri ktorej (počítaných kilogram živej hmotnosti) zdochne 50% laboratórnych zvierat. Podľa paracelsovského pohľadu je totiž každý liek spätý s konkrétnou indikáciou - tzv. Hlavným účinkom, ktorého ED 50 vstupuje do terapeutického indexu. Ostatné účinky sa označujú ako vedľajší. Paracelsovský pohľad na lieky je nasledovné:

Paracelsovské paradigma lieku

  1. Každý liek má špecifickú indikáciu (hlavný účinok) a v nej má účinnú dávku (ED 50).
  2. Každá látka je jedom a každý liek má teda smrteľnú dávku (LD 50). Pomer LD 50 / ED 50 vyjadruje kvalitu lieku.
  3. Účinky mimo hlavný účinok sa označujú ako vedľajšie účinky.

Keď hovorím, že dnešná legislatíva sa riadi vyššie uvedeným pohľadom, nepreháňam. Medzi jedy a lieky totiž vôbec nerozlišuje. Rozlišuje len medzi silno a slabo účinnými látkami. Napríklad vyhláška MZ SR č. 343/2003 Zb. delí liečivé rastliny na "veľmi silne účinné", "silne účinné" a "ostatné používané", pričom smrteľne jedovaté rastliny (pryšec, čemerice, blen, oleander, mandragora, ricínu, prvosienka, tis, kýchavica ...) radí medzi "veľmi silne účinné ". Adaptogény táto vyhláška radí všeobecne medzi "ostatné používané", tj. Implicitne neúčinné. Nerozlišovania medzi lieky a jedy ďalej spôsobuje to, že farmaceutické zákony zdedené z 20. storočia nehovorí o toxicite liekov, ale o tzv. "Vedľajších účinkoch".

Paracelsovský pohľad sa s adaptogény nevie vyrovnať

Paracelsovský legislatívne pohľad na adaptogény nepasuje. Hľadí na ne ako na jedlo ( "doplnky stravy"), placebo ( "bylinky"), alebo ako na všeliek. Dobré adaptogény nemajú LD 50 a teda nemožno vyčísliť ich terapeutický index. Adaptogény ďalej nemajú hlavný účinok. Účinnú dávku adaptogénov (ED 50) v špecifických indikáciách možno zmerať, ale tá nevyjadruje celkovú kvalitu adaptogénu. Tento problém vyriešila až definícia, ktorá adaptogén zavádza ako samostatný liekový ideál , ku ktorému sa reálna farmaká môžu viac alebo menej blížiť.

Nepodezírám Paracelsa ani dnešný zákonodarca z neznalosti toho, že medzi účinnými liekmi existujú aj úplne neškodné. Paracelsus bol priekopník hoden úcty. Nie je to tak, že by nejaká teória, ktorú on vytvoril zviedla dnešnej zákonodarca na scestie. Paracelsovské paradigma si legislatíva vybrala preto, že najlepšie vyhovovalo jej záujmom. Lieková legislatíva bola z veľkej časti zavedená ako odpoveď na škandály s jedmi, ako napríklad kokaínovej a ópiové tabletky z 20. rokov, voľnopredajné rádioaktívne preparáty pre vnútornú z 30. rokov a thalidomidový škandál z 50. rokov 20. storočia. Inštitucionalizácie liečiv, vrátane neškodných liečivých rastlín, je len jednou z mnohých facet postupujúcej inštitucionalizácie všetkých aspektov ľudského života a postupujúceho bujnenia zákonov a vyhlášok, ku ktorému v 20. storočí preukázateľne došlo bez toho, aby to viedlo k spravodlivejšiemu svetu. (Pozri aj porovnanie adaptogénov a paracelsovských liekov .)

| 25.7.2008