Vážený návštevník, toto je strojovo preložený článok. Vo svojom pôvodnom znení (česky) je plne zrozumiteľný a je podložený nezávislou vedeckou literatúrou. Strojový preklad však má ďaleko k dokonalosti a jeho čítanie vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a fantázie.

Drobečková navigace

Pijavica lekárska ako živý tvor

Tak to tu máme. Európsku pijavice lekársku (Hirudo medicinalis) nám v EÚ schválili ako - a teraz sa držte - liečivo. A to ako teraz ja by som mal vzniesť otázku, či pijavka lekárska a přifařené druhy (turecká Hirudo Verbano, ázijská Hirudinaria manillensis, juhoamerická Macrobdella decora ...) sú alebo nie sú adaptogény, keď si už ani nepamätám, koľko vlastne tých blahodárnych hirudín, proteínov a anestetík pijavice majú. Nechce sa mi suplovať učebnicové vedomosti (ktoré nájdete v prehľade Elliot2011mlh ) a na pijavice sa radšej pozerám ako na živého tvora, a to nie lecjakého, ale priamo lekárskeho ...

Pijavica lekárska si teda už opäť našla svoje uplatnenie. Lenže (ako by povedal Spock zo Star Treku), je fascinujúce, že medicína s týmto tvorčeka zaobchádza horšie ako velkodrůbežárny sa slepicema. Pijavica samozrejme nemá emócie, okrem tých najjednoduchších, takže nevadí, keď ju po zákroku zabijeme nehumánnym spôsobom - zašlápnutím, rozrezaním, hodením hydine či uvarením a snežením, ako to robia niektorí gurmáni (alebo - ako inak - Číňania). Čo jej však chýba na emóciách, vynahrádza pijavka inteligentný biochémiou a fyziológiou. Ide o dlouhověkého tvora - žije až 20 rokov. V prírode dospieva pomaly. Bez kŕmenie vydrží až 18 mesiacov. A ide pravdepodobne o tvora ľuďom priateľského už mnoho tisíc rokov.

Pijavica lekárska je zrejme prispôsobená tomu, že si pravidelne "prilepšuje" na ľuďoch. Ono to totiž nie je žiadna sranda sedieť v rybníku a číhať, kedy sa tam pôjde brodiť nejaký kôň alebo byvol alebo divoké prasa. V Strednej Európe by ste sa vyčkávali. Musíte byť v tej správnej mláku a navyše dostatočne blízko, aby ste mohli hneď po vstupe teplokrvníka do vody začať rýchlo plávať, ako to pijavice vie, a prisať sa skôr, než zase utečie. Potom sa musíte čo najrýchlejšie nasať krvi a hneď šup dole, aby sa vám hostiteľ treba nezačal odierať o kôru stromov a pritom vás nerozmáčkl. A keď spadnete na zem, nemáte ešte vyhraté, pretože sa musíte s plným bruchom niekedy aj celé dni plaziť späť k vode. Až tam si môžete oddýchnuť a vyprodukovať svojich niekoľko stoviek vajíčok s vedomím, že každé vaše dieťatko má šancu tak 1: 1000, že prežije, dospeje a úspešne sa zase nasaje. (Avšak pozor, pijavka nekladie vajíčka do vody, tam by jej ich zožrali. Namiesto toho po spôsobe dážďoviek kladie celý kokon do pôdy na brehu. Malinké pijavice sa liahnu za 4 týždne a spočiatku sa drží pohromade, než si každá nájde svojho pulke k prvému kŕmenie.)

Ak sa prisajete na človeka, beda vašej čiernej koži. Človek je totiž potvora veľká, hneď si vás všimne a vaša šanca, že sa úspešne nasajete, pustíte a odleží späť do rybníka konverguje k nule. Z nejakého záhadného dôvodu sa totiž niektorým bigotným ľuďom červy a krv sajúci zvieratá hnusí. A tak vás budú zakapávat alkoholom, pripaľovať zápalkou alebo horiacim drievkom aby ste sa pustili, a potom s vami naloží tým najohavnejším spôsobom - mimo vykurovaciu sezónu zašliapnuť a inak šup do pece. Ale predsa len určitú malú šancu máte. Ak je váš ľudský hostilel človek Krch, zvyčajne osvietený dedinský felčar alebo ľudová liečiteľka, nechá vás nasať, zvlášť ak máte na chrbte pekne vyfarbené červené pruhy (z nejakého divného dôvodu majú lekári červenú farbu v obľube, ba priamo v erbe), ktorými sa legitimuje ako "tá správna" pijavka. Krší ľudia sú si totiž najviac vedomí liečivého účinku, ktorý vaše skromné kŕmenia má. (Skromné = dorastajú do veľkosti detskej ponozky a potom sa nasajete až na medzu pevnosti čo vám nefrídie stačia.) A pretože si vašu pomoc cení, tak s vami po jedle iste nenaloží škaredo. Možno vám dokonca ešte pomôžu niekam späť do vody, krší ľudia totiž nebývajú vôbec zlí. Len zvyčajne netrafí tú správnu mláku, ale to sú detaily, ktoré sa dajú napraviť.

A pijavice boli populárne. Felčar a liečiteľky je používali nielen sami na seba, ale aj na ostatných dedinčanov, hlavne na tie staršie, choré či zranené. A pijavice naozaj pomáhali. Nie schválne, ale ony už majú to vylepšovanie krvného obehu smerom k svojej škaredé papuli takmer v krvi. Vedeli odstrániť modriny aj veľké krvné podliatiny. Nezřejmější bola ich pomoc u chirurgických operácií, kde často predišli nekróze a smrti. (Nie však vždy.) Ale zchytralí liečitelia si všimli aj ich dlhodobého účinku proti upchávaniu koronárnych ciev. Tak si pijavice prišli na hektolitre a hektolitre červenej aj modré krvi - ono totiž tí s modrou krvou žili do vyššieho veku a mali viac peňazí na platenie liečiteľov. A pijavice im pomáhali zostávať v zdraví aj napriek ich tlustému bruchu a cholesterolom oplývajícímu jedálnička.

Pijavica už nemusela čakať, než sa náhodne prisaje na toho správneho krchého človeka. Pretože ten prišiel k rybníku, ponoril do neho ruku, zamával ako na pozdrav a my sme mu na oplátku zamávali svojimi vlniacimi sa telíčko. Skončili som v pohári, kde sme čakali na svojich pacientov. Jedlo sme mali zabezpečené, ale slušného zaobchádzania po jedle sa nám už nedostalo tak často, ako predtým. To viete, felčar sa nemal vždy čas párať s použitými pijavkama, keď ich bolo toľko. Pijavice zrazu prestali byť individualitami. Stával sa z nich spotrebný materiál. V 18. storočí sa ich len do Francúzska vozili desiatky miliónov ročne. Po použití (pardon, po jedle) často končili len vyhodené na hnojisku alebo na panskom dvore, kde je ako vítanou lahôdku naháňala hydinu. Tie preživší potom museli preliezať škárami v hradbách, než sa im podarilo sa dostať do hradnej priekopy. Ale celkovo sme si nesťažovali. Čo sme sa len predtým nadreli s plížením a anestetikami, a tú vám zrazu stačia dva červené pruhy aby vás nakŕmili a ešte s vami relatívne slušne naložili. Boli sme predmetom medzinárodného obchodu. Namiesto trápneho plazenie medzi Tunka sme cestovali vlakmi a pre námorné loďami. Boli na nás uvalené kvóty a clá. No nemáte to lepšie po dobrom s ľuďmi, než tú pravdepodobnosť 1: 1000, ktorú máte po zlom s dobytkom?


Potom však prišla doba moderné a ľudia sa začali správať horšie ako dobytok. A keby len k sebe, ale aj k zvieratám! Však to tiež skončilo tým, že ľudí vozili sami seba na bitúnok v dobytčích vagónoch, ale to by som jednak predbiehal, a jednak by sa to pijavek priamo netýkalo. Tragédia pijavek bola iná. Už predtým začla mať problém. Oni totiž felčar chodili pijavice chytať často k iným, nejakým "čistým" rybníkom na vidiek a na nás, ktoré sme skončili v páchnucim mestskom priekope si nespomenuli, hoci sme boli rovnako zdravé, ako naše vidiecke kamošky. Tak nám pri tejto spolupráci pribudol ďalší potrebný krok: dostať sa zo zlej kaluže do tej správnej. A to nebolo ľahké, nezabúdajte, že nemáme inteligenciu. Naučili sme sa trochu byť agilné, vyliezať zo špinavých kaluží a hľadať tie priezračné, nie preto, že by nám samotným bahno a kal vadili, ale preto, že v čistých hlbočinách sme boli pre felčiarov príťažlivejšie. Ale bolo ťažké uhádnuť, kam máme liezť, aby sme sa zase dostali do rúk hodným ľuďom. Asi najviac nakoniec pomáhali čo nejpěkněji vyfarbené červené pruhy na chrbte. Ale potom začalo byť ešte horšie.

Ľudia prestali chovať dobytok prírodným a prirodzeným spôsobom. Felčar začali byť čím ďalej tým lakomější a ľudovej liečiteľky čím ďalej tým vzácnejšie. Z odľahlých rybníkov nás úplne vylovili (to viete, keď na nás priateľsky zamávajú, my vždycky všetky ako na povel pripláva), hradný a mestské priekopy nám zasypali, a potom sa pozreli v antisepsu a modernej medicíne, nás označili za feudálnej prežitok a správali sa k nám rovnako zle, ako k svojim bývalým feudálom, na ktorých krvi sme si kedysi toľko pochutnávali. Bola to pre nás chudobná leta. Naše divoké sesternice bez červených pruhov, ktoré po tisícročia nacvičovali život po zlom, sa nám a nášmu podniku s ľuďmi začla vysmievať, keď sme zrazu rovnako ako ony museli prežívať len o Colca a občasné divoké zveri. Však sa tiež naše stavy rapídne stenčili, až sa iný druh krchých ľudí zvaných biológovia začal hnevať, že im najkrajší (a skoro najväčší) druh pijavice z prírody úplne mizne. Dali nás na listinu chránených druhov, ale rovnako ako kedysi felčar, ani biológovia hneď nepochopili naše skutočné potreby. (Vraj príroda! Čo my s prírodou? Sme spoločenské tvory!) Medzi biology sú našťastie ľudia úplne zvrátenie, ktorí sa priamo vyžívajú v tom, že nezdieľajú odpor teplokrvníkov k žabám, hadom, chrobákom, škorpiónom, sklípkanům, čiernym vdovám a, ba áno, dokonca ani k červom. Ale čo to hovorím, vari sa my môžeme porovnávať s červami? Veď predsa ani dážďovky, ktoré stoja v evolučnom rebríčku oveľa vyššie než ovady, komáre a rôzni vodné červy, s ktorými sa v hlbočinách nútene stretávame, sa nemôžu porovnávať s našou telesné diferenciáciou, s našou efektivitou a koordináciou pohybov, s naším mozgom! Keď chcete zaručene uraziť pijavice, povedzte jej, že pochádza zo dážďovky. Hlúpi nás mylne označujú za parazitmi. Kdeže! My sme predátori! Len sa opýtajte biológov, a Nekula oči, keď vám to potvrdí! Máme desať očí, ostré zmysly, rýchle reakcie a mrštnosť predátorov, nie nejakú prisadol degenerovanost bahnožravých červov. A slizký, to vo vode musí byť každý, aj stavovce.

Dnes sme vstúpili do novej éry. Sme ľuďmi opäť uznávané pre naše liečivé schopnosti, ale cítime sa viac a viac ako feudálnej prežitok. Novonadobudnuté uznanie našich schopností nás vedie divnými cestami. Rozmnožujú nás v takmer sterilnom umelom prostredí, po jedle nás likvidujú ako nemocničný odpad, pretože vraj môžeme byť infekčné. Nechcú už spoliehať na našu schopnosť stráviť červenú aj modrú krv is infekcií. Čo im je po našej dlhovekosti. Viete čo to je, žiť na rovnakom mieste 20 rokov? To už začínate mať so svojimi teplokrvník aj osobné vzťahy. Dedinské liečiteľky nás kedysi považovali za posvätné. Kedysi, keď boli ľudia ešte zaostalí, dokonca verili aj na strašidlá a najväčší z nich nazývali nejako na B. Dnes už neveria ani na nich, ani na našu posvätnosť. Sme biologický materiál. Klonom nás, pitvú, homogenizujú, extrahujú z nás naši patentné DNA a za chvíľu nás vyhlási za prekonané, pretože si hirudín syntetizujú na biočipu s umelými ribozómy. A potom určite prídu nejakí chytráci a povedia, že hirudín je zastaraný, pretože sme ho optimalizovali sebecky a že tuta a tamtá aminokyselina má byť inak a že keď sa celá aktívna doména urobí z kremíka, tak to bude ešte lepšie a použité pijavice vysypať na hnojisko dejín. Zvyšok našej populácie prežíva nadivoko, kde sa nám naše príbuzné bez pruhov síce stále smejú, ale už nie tak nahlas, pretože cíti, že aj ich ľudia čoskoro naženú do rezervácií pre prírodné bytosti, keď budú takto vylepšovať svet. Vlastne už vôbec nevieme, čo si máme myslieť a či vôbec po tých zpropadených ľuďoch máme niečo chcieť, keď sú teraz tak dôležití. Jo a hlavne toto prosím neberte ako naši prosbu o humánne zaobchádzanie. Pravdupovediac, v časoch pred zavedením práv a slobôd nám bolo viac hej ako dnes. To sme aspoň vedeli, na čom sme. Ale tiež tento text neberte ako nejakú našu prosbu o návrat do minulosti. Skôr len ako spomienku na to, ako sme vlastne prišli k našim červeným pruhom a čo kedysi znamenali ...

PS: Ďalšie podvodná liečiteľa nájdete na webe Martiny Balzarové .

| 30.1.2018