Tak to tu máme. Európsku pijavice lekársku (Hirudo medicinalis) nám v EÚ schválili ako - a teraz sa držte - liečivo. A to ako teraz ja by som mal vzniesť otázku, či pijavka lekárska a přifařené druhy (turecká Hirudo Verbano, ázijská Hirudinaria manillensis, juhoamerická Macrobdella decora ...) sú alebo nie sú adaptogény, keď si už ani z prednášok o bezstavovcov nepamätám, ako presne pijavice fungujú. Učebnicové vedomosti, ktoré nájdete v prehľade Elliot2011mlh , schválne neponúkame. Ale ponúkam pohľad na pijavice nie ako na liečivo, ale ako na živého tvora, a to nie lecjakého, ale tvora lekárskeho ...
Pijavica lekárska si teda už opäť našla svoje uplatnenie. Ako by povedal Spock zo Star Treku, je fascinujúce, že medicína s týmto tvorčeka zaobchádza horšie ako velkodrůbežárny so sliepkami. Pijavica samozrejme nemá emócie. Na rozdiel od cicavcov a hlavonožcov nemá osobnosť, takže z jej hľadiska nie je žiadny rozdiel v tom, či ju po zákroku zašliapne, rozrežeme, rozpitváme, upálime, hodíme hydine alebo humánnym usmrtíte vo zvonu s éterom. Medzi červami však pijavka predstavuje akýsi evolučný vrchol v inteligencii a fyziologické organizovanosti. Ide o dlouhověkého tvora - žije až 20 rokov. Dospieva pomaly. Bez kŕmenie vydrží až 18 mesiacov. A ide pravdepodobne o tvora ľuďom priateľského už mnoho tisíc rokov.
Pijavica lekárska je, zdá sa, spoluprácu s ľuďmi už evolučne prispôsobená. Ono to totiž nie je žiadna sranda sedieť v rybníku a číhať, kedy sa tam pôjde brodiť nejaký kus dobytka či diviny. Načekáte sa. Musíte byť v tej správnej mláku a navyše dostatočne blízko, aby ste mohli hneď po vstupe teplokrvníka začať rýchlo plávať, ako to pijavice vie, a prisať sa skôr, než zase z vody vylezie. Potom musíte čo najrýchlejšie sať a sať a len čo ste hotoví, šup dole, aby sa vám hostiteľ treba nezačal odierať o kôru stromov a pritom vás nerozmáčkl. A keď spadnete na zem, nemáte ešte vyhraté, pretože sa musíte s plným bruchom plaziť späť k vode. Až tam môžete v kľude tráviť (až niekoľko mesiacov) a potom naklásť do vlhkej pôdy na brehu vajíčka po spôsobe dážďoviek do kokónu. A to všetko s vedomím, že každé z vašich dietok má šancu tak 1: 1000, že prežije, dospeje a úspešne sa zase nasaje.
Ak sa prisajete na človeka, beda vašej čiernej koži. Človek je totiž potvora veľká, hneď si vás všimne a to je väčšinou váš koniec. Z nejakého záhadného dôvodu sa totiž ľuďom červy a krv sajúci živočíchy hnusí. A tak vás budú zakapávat alkoholom, terpentínom, pripaľovať zápalkou a vytáčať proti smeru hodinových ručičiek a keď sa pustíte, naloží s vami tým najohavnejším spôsobom - mimo vykurovaciu sezónu zašliapnuť a inak šup do pece. Ale predsa len určitú malú šancu máte. Ak je váš človek Krch, napríklad osvietený dedinský felčar alebo liečiteľka, nechá vás nasať, zvlášť ak máte na chrbte riadne vyfarbené červené pruhy. Z nejakého divného dôvodu je totiž červená lekárom sympatická. Lekári sú si vedomí liečivého účinku, ktorý vaše skromné kŕmenia má. (Skromné = sajete čo to dá.) A keď si vašu pomoc cení, tak s vami po jedle iste nenaloží škaredo. Možno vám dokonca ešte pomôžu niekam späť k vode, krší ľudia nebývajú vôbec zlí. Niekedy netrafí tú správnu mláku, ale keď máte na oboch koncoch tela prísavky, tak vyleziete nielen z pohára od uhoriek, ale aj zo studne.
A pijavice boli populárne. Felčar a liečiteľky je používali nielen sami na seba, ale aj na ostatných dedinčanov, hlavne na tie staršie, choré či zranené. A pijavice pomáhali. Nie schválne, ale ony už majú to vylepšovanie krvného obehu smerom k svojej škaredé papuli takmer v krvi. Vie odstrániť modriny aj veľké podliatiny. Nezřejměji pomáhajú pri zložitých chirurgických přišívaček, kde s pomocou chirurgov neraz napraví, čo pokazila cirkulárka. (Nie však vždy.) A zchytralí liečitelia si všimli aj to, že pomáha aj proti upchávaniu tepien. Hlavne tých koronárnych. Tak si pijavice prišli na hektolitre a hektolitre červenej aj modré krvi - ono sa totiž tým s modrou krvou tepny upchávali viac a mali tiež viac peňazí na financovanie liečiteľov a ich pijavek. A pijavice im pomáhali zostávať v zdraví napriek ich cholesterolom oplývajícímu jedálnička.
Pijavica už nemusela čakať na náhodu. Priateľ prišiel k rybníku, vnoril doň ruku, urobil dohovorené znamenie a my sme mu na oplátku zamávali svojimi vlniacimi sa telíčko. Skončili sme v pohároch, kde sme čakali na svojich pacientov. Jedlo sme mali zabezpečené, ale slušné zaobchádzanie už bolo redšia než predtým. To viete, felčar nemal vždy čas sa párať s použitými pijavkama, keď ich bolo toľko. Pijavice zrazu prestali byť individualitami. Stával sa z nich spotrebný materiál. V 18. storočí sa ich len do Francúzska vozili desiatky miliónov ročne. Po použití (pardon, po jedle) často končili len vyhodené na hnojisku alebo na panskom dvore, kde je ako vítanou lahôdku naháňala hydinu. Tie preživší potom museli preliezať škárami v hradbách, než sa im podarilo sa dostať do hradnej priekopy. Ale celkovo sme si nesťažovali. Čo sme sa len predtým nadreli s plížením a anestetikami, a tú vám zrazu stačia dva červené pruhy, aby vás kŕmili a ešte s vami relatívne slušne zaobchádzali. Boli sme predmetom medzinárodného obchodu. Namiesto trápneho plazenie medzi tůňkama sme cestovali vlakmi a parníky. Boli na nás uvalené kvóty a clá. No nemáte to lepšie po dobrom s ľuďmi, než po zlom s dobytkom?
Potom však prišla doba moderné a ľudia sa začali správať horšie ako dobytok. A keby len k sebe, ale aj k zvieratám! Však to tiež skončilo tým, že ľudí vozili sami seba na bitúnok v dobytčích vagónoch, ale to by som jednak predbiehala (my pijavice sme všetky ženské), a jednak by sa to pijavek priamo netýkalo. Tragedie pijavek bola iná. Často nás vypúšťali - ak nás po použití vôbec ešte vypúšťali - inde, než kam nás chodili loviť. Na tie z nás, ktoré sme skončili v páchnucim mestskom priekope, si dobrí ľudia nespomenuli, hoci sme boli rovnako zdravé, ako naše vidiecke kamošky. Tak nám pri spolupráci s ľuďmi pribudla ďalšia starosť: dostať sa z blata do (správnej) kaluže. Naučili sme sa správať naživo a nebojácne, vyliezať zo špinavých kaluží aj pohárov a vôbec na seba lekára všemožne upozorňovať. Ale bolo to ťažké, len sa skúste vtierať do priazne teplokrvníkom, keď máte rebríčkové nervovú sústavu. Asi najviac nakoniec pomáhali čo nejpěkněji vyfarbené červené pruhy na chrbte. (Ono vôbec tí teplokrvníky strašne dajú na vzhľad. Počuli sme, že aj pri výbere partnera sa napriek svojej inteligencii posudzujú hlavne podľa vzhľadu.) Ale potom začalo byť ešte horšie.
Všetko sa zmenilo. Mokrade sa zmenili na orná pole. Dobytok sa prestal brodiť. Zmizli nížinné lesy a zver sa odsťahovala do hôr. Ľudia s modrou krvou sa stali vzácnosťou a liečiteľky tiež. A ako vrchol všetkého nám zdravotné poisťovne oznámili, že nás nepreplácajú, pretože sa prirodzene rozmnožujeme. Z odľahlých rybníkov nás úplne vylovili (to viete, keď na nás priateľsky zamávajú, my vždycky všetky ako na povel pripláva), hradný a mestské priekopy nám zasypali, a nakoniec sa pozreli priemyselné medicíne a nás označili za feudálnej prežitok. Správali sa k nám rovnako zle, ako k svojim bývalým feudálom, na ktorých krvi sme si kedysi toľko pochutnávali. Bola to pre nás chudobná leta. Naše divoké sesternice bez červených pruhov, ktoré po tisícročia nacvičovali chudobný život po zlom, sa nám a nášmu podniku s ľuďmi začali vysmievať, keď sme zrazu aj my museli aj v dospelosti prežívať len o žabách a Colca. Však sa tiež naše stavy rapídne stenčili, až sa iný druh krchých ľudí zvaných biológovia začal hnevať, že im najkrajší druh pijavice z prírody úplne mizne. Dali nás do červenej knihy, ale nepochopili naše skutočné potreby. Vraj príroda! Čo my s prírodou? Sme spoločenskí tvorovia!
Medzi biology sú našťastie ľudia úplne zvrátenie, ktorí sa priamo vyžívajú v tom, že nezdieľajú odpor svojich súkmeňovcov k žabám, hadom, chrobákom, škorpiónom, sklípkanům, čiernym vdovám a - ba áno - ani k červom, dokonca ani k červom. Ale čo to hovorím, vari sa my môžeme porovnávať s červami? Veď predsa ani dážďovky, ktoré stoja v evolučnom rebríčku oveľa vyššie než larvy ovadov, komárov a ďalšie vodné hávede, s ktorou sa v hlbočinách z nevyhnutnosť stretávame, sa nemôžu porovnávať s našou telesné diferenciáciou, s našou efektivitou a koordináciou pohybov, s naším mozgom! My, pijavice, červami pohŕdame. Keď chcete zaručene uraziť pijavice, povedzte jej, že patrí medzi červami a pochádza zo dážďovky. Hovorím vám, my, pijavice, patríme do spoločnosti cicavcov. Hlúpi nás mylne označujú za parazitmi. Kdeže! My sme predátori! Len sa opýtajte biológov, a Nekula oči, keď vám to potvrdí! Máme desať očí, ostré zmysly, rýchle reakcie a mrštnosť, nie nejakú prisadol degenerovanost vodných bahnožravců. A slizký, to vo vode musí byť každý, aj stavovce.
Dnes sme vstúpili do novej éry. Ľudia nás opäť uznávajú, ale toto novonadobudnuté uznanie nás vedie divnými cestami. Rozmnožujú nás v takmer sterilnom umelom prostredí, po jedle nás likvidujú ako nemocničný odpad, pretože vraj môžeme byť infekčné. Nechcú už spoliehať na našu schopnosť stráviť krv chorú aj zdravú, červenú aj modrú. Čo im je po našej dlhovekosti. Viete čo to je, žiť na rovnakom mieste 20 rokov? To už začínate svoje teplokrvné priateľov osobne poznať. Liečiteľky nás kedysi považovali za posvätné. Kedysi ľudia dokonca verili aj na strašidlá a najväčší z nich nazývali nejako na B. Dnes neverí na strašidlá ani na našu posvätnosť. Sme biologický materiál. Klonom nás, pitvú, extrahujú a čítajú naši DNA. A za chvíľu nás opäť vyhlási za nostalgický prežitok, pretože hirudín z biočipu je sterilnejší ako ten náš. A potom určite ďalší chytráci povedia, že náš hirudín patrí do múzea a že keď sa celá aktívna doména urobí nejako inak, tak tak a tak, a použité pijavice vysypať na hnojisko dejín. Zvyšok našej populácie prežíva nadivoko vo zvyšných mokradiach, kde sa nám naše príbuzné bez pruhov síce stále ešte smejú, ale už nie tak nahlas, pretože už aj ony cítia, ako im tí ľudia budú ten svet čoskoro vylepšovať. Vlastne už vôbec nevieme, na čom sme a čo vôbec máme právo od tých zpropadených ľudí ešte chcieť, keď sú teraz tak dôležití ... Jo, už vim. Nespusťte do našich tuni tie Hirudo Verbano, čo majú miesto našich elegantných pruhov pripomínajúcich retiazkový steh nevkusne široké červené pásy vzorované ako nejaké arabesky. Biológovia o nás hovoria vraj sme dva rôzne, sexuálne izolované druhy, ale ako nás poznám, tak my by sme im skoro určite dokázali opak a splynuli by sme v jeden hybridný druh, ak by nás tie pohanské pijavice z Turecka úplne nepřeválcovaly, an sa im liahne v priemeru viac mladých na kokon.
PS: Na rozdiel od H. Verbano máme tiež čierne pigmentované škvrnky na bruchu. Tak nás pozerajte rozoznávať. Ďalšie podvodné liečiteľa nájdete na webe Martiny Balzarové .
