Vážený návštevník, toto je strojovo preložený článok. Vo svojom pôvodnom znení (česky) je plne zrozumiteľný a je podložený nezávislou vedeckou literatúrou. Strojový preklad však má ďaleko k dokonalosti a jeho čítanie vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a fantázie.

Drobečková navigace

Paracelsovský liek ako farmakologický koncept

Krátke zhrnutie: Farmakologický koncept lieku v našej medicíne je už dlhú dobu paracelsovský. Vo svojej dobe (16. storočie) predstavoval paracelsovský koncept zásadnú inováciu vo farmácii. V 20. storočí bol vyvinutý koncept adaptogénu, ktorý predstavuje teoretický rámec pre tá farmaká, pre ktoré sa paracelsovský pohľad nehodí. Dnešné posudzovaní liekov a všetka farmaceutická legislatíva je však chcene paracelsovská - preferuje tie lieky, ktoré sú opakom adaptogénov, tj. Majú jednostranné účinky a vo vyšších dávkach sú jedovaté.

Paracelsus a jeho farmaceutických inovácií

Paracelsus
Paracelsus
(Vlastným menom Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim)

Paracelsus bol v 16. storočí veľkým priekopníkom využitia minerálov a anorganických látok v európskej farmakoterapiu, ktorá sa vtedy zakladala hlavne na bylinách. Slávil úspech s liečbou syfilisu soľami ortuti podávanými v malých dávkach, zákaz publikovať dostal potom, čo oprávnene označil dovtedy používané drevo guajakové za proti syfilisu neúčinné. Pravdivé historky o tom, že Paracelsus sa zaoberal čarodejníctvom, alchýmiou, hermetismu, skúmaním tzv. Signatúr nerastov, výrobou amuletov a liečbou tzv. Astrálneho tela odmietam chápať ako ohováranie. Naopak v nich vidím jeho snahu o zovšeobecnenie lekárskej vedy, ktoré dostalo lepšiu podobu až v 20. storočí v zjednotenej teórii medicíny , na ktorú pojem adaptogénu nadväzuje. Verím, že sa Paracelsus a vedci 20. storočia študujúci adaptogény snažili o to isté. Na chronickú otravu zlúčeninami arzénu a ortuti nakoniec Paracelsus aj sám zomrel . Po jeho smrti však sláva paracelsovských liekov ďalej rástla, hlavne v liečbe syfilisu a všeobecne v antibakteriálnych látkach, až na prelome 20. storočia vyvrcholila objavom salvarsanu, antibiotických zlúčenín bizmutu, sulfónamidov, a neskôr penicilínu, tetracyklínu a moderných antibiotík ( Aminov2010bha ).

V rúčkou svojho meča nosil Paracelsus svoj tajný liek - Laudanum - ktorý si šetril len pre tie najťažšie prípady a smrteľne chorých. Bolo to opioidné analgetikum vo forme drobných tabletiek . Opioidy obsahoval aj slávne benátsky Dryák a na paliatívnu liečbu smrteľne chorých sa používajú aj dnes.

Podľa Paracelsusovho maximami "sola dosis FACIT venenum" je každá účinná látka (doslovne) jedom alebo liekom len v závislosti na dávke. Túto maxime prednášajúci fyziológie s obľubou ilustrujú výrokom, že aj vodou alebo glukózou sa pri predávkovaní môžeme otráviť, a prednášajúci chémia zase konzumáciou presne vstrekov kyanidu pred študentmi. V skutočnosti však túto maxime asi najlepšie ilustruje alkohol . Paracelsovská farmakoterapia, ktorá v dnešnej medicíne prevláda, je teda typická tým, že na liečbu s obľubou používa aj látky jedovaté, ktorých liečebný potenciál vyjadruje terapeutickým indexom - prevráteným pomerom účinnej dávky (ED 50) k dávke toxické (LD 50) (viď. Wikipédie ). Účinná dávka ED 50 je taká dávka, pri ktorej sa vylieči 50% pacientov alebo (alternatívne) dôjde k 50% úprave zdravotného stavu. Toxická dávka LD 50 je taká dávka, pri ktorej uhynie 50% laboratórnych zvierat. (Dávky sa samozrejme prepočítavajú na kilogram živej váhy.)

hlavný účinok

Paracelsovský pohľad na lieky sa ďalej vyznačuje tým, že každý liek spätý s konkrétnou indikáciou, ktoré sa hovorí hlavný účinok. Vysvetlenie: Podľa Paracelsusovho maximami je každá chemikália jedom, ktorý má zároveň potenciál byť liekom. Potenciál stať sa liekom sa však realizuje až vtedy, keď sa využije na liečbu konkrétnej odchýlky od fyziologickej rovnováhy, tj. Konkrétne choroby. Tu paracelsovské paradigma je dva zjednodušenia:

Predvolené zjednodušujúce predpoklady

  1. Účinná látka pôsobí na fyziologický (é) parameter (y) jednosmerne a neadaptivně. Buďto plus, alebo mínus. Aktivuje, alebo inhibuje. Zvyšuje, alebo znižuje.
  2. Pôsobenie účinnej látky je úmerné dávke: Čím vyššia dávka, tým väčšia fyziologická odchýlka.

Ak je dávka a tým aj odchýlka príliš vysoká, účinná látka sa podľa uvedených predpokladov nutne prejaví ako jed. V rukách lekára sa však tá istá látka môže správať ako liek. Kedy? Vtedy, keď je pacientov fyziologický stav už odchýlenie od normálu (tj. Od zdravia) v presne opačnom smere, ako ktorým daná látka pôsobí. Teda vtedy, keď je látka presným protijedom chorobného stavu. Trpíš otravou muskarín? Dáme ti atropín. Trpíš otravou atropínom? Dáme ti muskarín. Toto je esencia paracelsovské teória hlavného účinku. Je to zjednodušenie užitočné, asi ako Ohmov zákon vo fyzike. A rovnako ako žiaci-školáci nemajú právo učiteľke fyziky vysvetľovať, že Ohmov zákon neplatí, nemajú ani občania SR právo vysvetľovať legislatíve, že na mnohé boli so paracelsovský pohľad nehodí.

vedľajšie účinky

Situácia, kedy je paracelsovský liek presným protijedom liečeného chorobného stavu (ako u dvojice muskarín-atropín) je v klinickej praxi zriedkavá. Keby sme mali k dispozícii úplne dokonalé paracelsovské lieky, tak pri správnej dávke by proste len přinavracely zdravie. V skutočnosti však paracelsovská zjednodušenie v konfrontácii s klinickou realitou zlyhávajú rovnako, ako neplatí Ohmov zákon v mikroprocesora vášho počítača. Reálne choroby sa nijako neobťažujú byť zrkadlovými obrazmi účinku liekov, ktoré máme k dispozícii. Veľmi často potom dochádza k tomu, že paracelsovskou látku s mnohými účinkami používame k náprave jedinej kľúčové veličiny - krvného tlaku, žalúdočné kyslosti, hladiny inzulínu, hormonálneho stresu (hovorím o steroidov), krvácavosti, zápalovosť, celkové ospalosti ... Kľúčové veličina sa upraví , veľa ďalších parametrov rozhodí. Hic sunt vedľajšie účinky, de facto eufemizmus pre toxicitu bežných liekov.

Paracelsovský koncept formulovaný explicitne

Teoretici paracelsovských liekov sediaci v legislatívnych orgánoch sa nie vždy obťažujú svoje skryté predpoklady verbálne formulovať. Urobme tak za ne. Suma doteraz uvedeného dáva:

Paracelsovské paradigma lieku

  1. Každý liek má špecifickú indikáciu (hlavný účinok) a v nej má účinnú dávku (ED 50).
  2. Liek a jed je to isté, teda kvalitu lieku určuje pomer smrtiace dávky LD 50 / ED 50, tiež nazývaný terapeutický index.
  3. Účinky mimo hlavný účinok sa označujú ako vedľajšie účinky.

Z ducha a litery farmaceutického zákona je jasné, že sa práve týmto paradigmou riadi. Medzi jedy a lieky totiž naše (a nielen naše) legislatíva vôbec nerozlišuje. Rozlišuje len medzi silno a slabo účinnými látkami. Napríklad vyhláška MZ SR č. 343/2003 Zb. delí liečivé rastliny na "veľmi silne účinné", "silne účinné" a "ostatné používané", pričom smrteľne jedovaté radia do kategórie "veľmi silne účinné". Adaptogény radí medzi "ostatné používané", tj. Implicitne im účinnosť upiera.

Paracelsovský pohľad na adaptogény

Jedno slovo: Nepasuje. Adaptogény totiž nie sú jedovaté. Nemajú a nesmie mať hlavný účinok. Neovplyvňujú az definície nesmie ovplyvňovať žiaden fyziologický parameter natvrdo v plus ani mínus smere. Nemajú LD 50 a teda ani klasický terapeutický index. Ich účinnú dávku (ED 50) možno v konkrétnych prípadoch zmerať, ale tá nevyjadruje a nesmú vyjadrovať ich celkovú kvalitu. U adaptogénov má ísť o niečo viac, než prostý alosterické účinok na ten či onen receptor. Nepodezírám Paracelsa ani dnešný zákonodarca z neznalosti toho, že sú aj liečivky neškodné. Paracelsus sa boril s infekčnými chorobami, na ktoré nebolo bylinného lieku. Bol a stále je zakladateľom všeobecnej farmakológie. Nie je to tak, že by on zviedol zákonodarca na scestie. Jeho paradigma je populárny preto, že vyhovuje. Adaptogény degraduje na neúčinná adjuvans (doplnky stravy), placebo a iná homeopatiká, či všeliek a iné švédske kvapky, ktoré liečia všetko a nič. Pozri tiež porovnanie adaptogénov a paracelsovských liekov .

| 2008 - 1.11.2018