Vírusové ochorenia

Vírusové ochorenia tvoria kategóriu infekcií , pretože vírus vlastne nie je živým organizmom v obvyklom zmysle slova. Vírusy sa množia len vo vnútri buniek az hľadiska imunitného systému sa vírusom napadnuté bunky javí podobne ako rakovinové bunky - ako vlastné bunky, ktoré "zošaleli". Z tohto dôvodu sa oplatí venovať sa diskusii protivírusových účinkov adaptogénov samostatne - proti vírusovým infekciám totiž zaberajú úplne iné fytochemikálie ako tie, ktoré sú účinné proti baktériám .

Vírusová nákaza

Typický vírusový cyklus (zľava doprava): nákaza bunky >> vírusovej bujnenia >> výron nových vírusov

Vírusová častica je tvorená jadrom, v ktorom je nukleová kyselina (genetická informácia vírusu) a obalom (kapsidou), ktorý je tvorený bielkovinami a niekedy tiež lipidy. Kapsidy vírusu nesie bielkovinové receptory, ktoré majú schopnosť špecificky rozoznať cieľovú bunku, vpraviť vírusovú genetickú informáciu dovnútra a využiť všetky zdroje nakazenej bunky k jedinému účelu - replikáciu čo najväčšieho množstva ďalších vírusových častíc. Nakazená bunka zvyčajne po čase praskne a do okolia sa z nej vyleje tisíce ďalších vírusov. Tento proces trvá u ľudských buniek zvyčajne od niekoľkých hodín do niekoľkých dní.

Avšak existujú aj vírusy, ktoré sa správajú inak - začlení svoju genetickú informáciu do jadra bunky a vcelku slušne sa tam správajú, len tu a tam vypustí do okolia pár nových vírusových častíc. Takto sa chová napríklad vírus Eppstein-Barrovej (infekčná mononukleóza) , alebo vírus hepatitídy (infekčná žltačka) , ktorého záujmom je aby hostiteľ (tzv. Bacilonosič) dlhodobo prežíval a tak nakazil čo možno najviac ďalších jedincov. V priebehu evolúcie sa hlúpe vírusy (napr. Ebola) mení vo vírusy chytré (hepatitída, chrípka ), superchytré (HPV, human papillomavírus, ktorý niekedy spôsobuje bradavice a väčšinou neškodí vôbec nijako) a nakoniec vo vírusy úplne integrované do genómu hostiteľa. Odhaduje sa, že až 15% genetickej informácie našich buniek je vírusového pôvodu. Prefíkaných vírusy majú schopnosť meniť správanie hostiteľa - napríklad vírus besnoty spôsobuje agresivitu a uhryznutím sa prenáša na ďalšie obete. Tí najchytrejší parazity avšak s hostiteľom spolupracujú - napríklad mačací parazit Toxoplasma gondii (čo ale nie je vírus) mačkám pomáha chytať myši - mení ich správanie tak, že mačkám samy lezú do cesty. Preto aj prítomnosť úplne lenivého kocúra obvykle vedie k hromadnému úteku hlodavcov z obsadeného teritória. Existuje dokonca hypotéza, že aj inak reproduktívne neužitočné bozkávanie u človeka môže byť výsledkom modifikácie nášho správania vírusom, ktorý sa pôvodne prenášal slinami a dnes už celkom zeslušněl. (Virózy prenášané bozkávaním skutočne existujú a keď je dospievajúci prvýkrát chytia, môžu u nich spôsobiť miernu horúčku.) K veľmi prefíkaným vírusom možno radiť aj bežnú chrípku , ktorá dbá na to, aby s výnimkou kýchanie a kašľanie nutného k šíreniu choroby inak čo najviac šetrila naše zdravie.

antivirotiká

HIV vírus

Keď hovoríme o protivírusových účinkoch adaptogénov, je to z hľadiska molekulárnej biológie podstatne rozmanitejší tému, než napr. Protirakovinové účinky . Je tomu tak preto, že zatiaľ čo k malígnemu zvrhnutie buniek dochádza niekoľkých vopred danými procesmi a rakovinové bunky sa v zásade správajú všetky podobne, u vírusov máme oveľa väčšie molekulárnej rozmanitosť. Vírusy delíme na niekoľko základných typov podľa toho, nesú ak v jadre DNA alebo RNA, a ak je ich nukleová kyselina jednoreťazcová alebo dvouřetězcová. Tzv. centrálna dogma molekulárnej biológie hovorí, že informácie v bunke sa prenáša iba jednosmerne, vždy v smere DNA → RNA → bielkovina. Dodržiavanie centrálneho dogme je dôležitým preventívnym pravidlom udržujúcim v zdraví ako bunky samotné, tak i celej živočíšnej druhy v priebehu evolúcie. Lenže niektoré typy vírusov, napr. HIV, majú schopnosť centrálnej dogma porušiť a tok informácie obrátiť v smere od RNA späť do DNA. Používajú na to enzým zvaný reverznej transkriptáza. HIV nesie v jadre RNA, ktorú najskôr pomocou svojej reverznej transkriptázy prepíše do DNA a tú potom podstrčí bunke k transkripcii. Tak vznikajú jadrá veľkého počtu budúcich vírusov HIV, ktorá si za pomoci ribozómov hostiteľa nasyntetizují kapsidy a vyrazí infikovať ďalšie T _H lymfocyty. Rastliny, ktoré v sebe majú blokátory reverznej transkriptázy sú účinné proti HIV, avšak úplne neúčinné proti DNA či RNA vírusom, ktoré reverznú transkriptázu nepotrebujú, pretože svoje jadro replikujú pomocou iných typov DNA či RNA polymerázy. Vírusy ďalej delíme do čeľadí podľa typu kapsidou, spôsobu života a vzájomnej príbuznosti. Každá čeľaď vírusov má svoje špecifiká, na ktoré niektoré adaptogény zaberajú a iné nie. Existujú ale niektoré adaptogény, ktoré obracajú pozornosť imunitného systému viac v smere protivírusové odpovede a tie pomáhajú pri väčšine viróz (pri bakteriálnych infekciách môžu byť naopak nevhodné). Do tejto kategórie patria napríklad ženšen pravý, ktorý je vhodný pri rakovine , chrípke a virózach, ale nemá sa užívať pri akútnych bakteriálnych infekcií.

Inak u fytoterapie viróz narážame na podobný problém, ako pri iných infekčných chorôb : Rýchlosť evolúcia patogénu v priebehu infekcie je vysoká a rastliny nemajú žiadny dôvod zúčastniť sa pretekov v zbrojení s ľudskými patogénmi. Preto ľudské infekčné choroby voči fytoterapii už po milióny rokov ľahko a rýchlo získavajú odolnosť, preto bylinky v minulosti nezabránili epidémiám moru, syfilidy ani španielskej chrípky, preto sme v polovici 20. storočia tak vítali penicilín ako triumf vedy nad fytoterapie. Dnes, ani nie po 100 rokoch, keď už sú už v nemocniciach bežnej MDR kmene infekčných chorôb odolné voči väčšine dostupných antibiotík , už situácia opäť vyzerá trochu inak. Vieme, že skutočne účinné protivírusové adaptogény existujú, ale vieme tiež, že od rastlín a húb v tomto smere nemožno čakať zázraky. V tomto článku uvádzam tie, na ktoré sa mi podarilo nájsť publikovanej štúdie, bez akejkoľvek záruky systematickosti a úplnosti podávaných informácií. K detailnému spracovaniu možnosťou fytoterapie u všetkých existujúcich vírusových ochorení mi bohužiaľ chýbajú sily a vo väčšine prípadov relevantné štúdie ani nie sú dostupné.